Peter Vadkerti
Zmeškaný vlak.
Vlak sa pomaly rozbiehal. Kvapky dažďa zmývali okná. Aj tak cez slzy poriadne nevidel. Vnímal len jej siluetu. Posledný pohľad, posledný smutný úsmev. Už ju nikdy neuvidí? Odišla navždy? Vlak už bol dávno preč a on zamyslený, zasnený stál na peróne. Dlhý čierny kabát sa plantal vo vetre, klobúk už nemal, vlasy rozcuchané, mokré od dažďa či spotené ako utekal na stanicu. Stál v tom daždi nevnímajúc náhliacich sa ľudí vôkol seba, stále videl jej tvár. Tie kučeravé tmavé vlasy, smutné no hravé hnedé oči, sýte pery, jemný nos. Mohol ju mať. Navždy. Teraz odišla ako ranný sen. Čakal na ňu toľké roky, nepoznal dosiaľ takú ženu. Bola jeho a on jej patril celým svojím srdcom, celou svojou dušou. Miloval ju viac ako seba....